The #TwineCamp The Zimný

Čo by to bol za svet bez dobrého jedla a vína. Dôkazom toho sa stalo podujatie, na ktorom sa opakovane ani neviem-po-koľký-krát stretáva partia ľudí, ktorá sa spoznala pred pár rokmi prostredníctvom mikroblogu Twitter. Vtedy sme sa zhodli, že k životu patrí tvrdá práca ktorá nás živí, ale že v ňom existujú aj samé príjemné veci, ktoré by sme chceli objavovať. Niektorí z nás fotografujú, iní behajú za zdravím, ďalší cestujú a ja sa držím lásky k jedlu a vínu, s ktorými je radosť stárnuť.

Pretože tú radosť rád dožičím aj ostatným tak aj posledný diel #TwineCamp(u) bol opäť o jedle. Tentokrát nebol o jeho príprave ako naposledy, ale o radosti z jeho podávania a konzumácie. Pretože cieľom našich stretnutí býva aj to aby sme sa niečo nové naučili, tentokrát sme sa zhovárali na tému ako sa správať v reštaurácii, ako si sebavedome vybrať víno, ako komunikovať so somelierom a čo je to za tajomstvo *spájať jedlo s vínom*. Výber miesta stretnutia padol na bratislavský Tarpan. Aby sme sa cítili príjemne a aby sme sa zbytočne dlho nehádali čo si dáme pod zub, vopred sme si vybrali ukážkové sedem chodové menu, ktoré sme okorenili zaujímavým flightom slovenských vín. No a takto vyzerala promenáda jedla:

Predjedlo:

Tigria kreveta v pikantnej kari marináde

Gratinovaný baklažán s kozím syrom na rukolovom šaláte

Hlavné jedlo:

Cestoviny s dubákovou omáčkou

Vykostené kuracie stehno s petržlenovými baby zemiačikmi

Grilovaný zubáč na pečenej stredomorskej zelenine

Hovädzí steak s čatní z červenej cibule

Dezert:

Domáce šomló halušky

Začali sme trochu netradične, pretože ako welcome drink som použil citát a pár slov od MW Jancis Robinson: 

The most important rule about food and wine matching is that there are no rules. 

Pretože nám z toľkého rozprávania vyschlo v krku bolo treba podráždiť chuťové bunky jazzyka a pripraviť unavené telo na dobroty ktoré nás čakali. Vybral som netradičnú *klasiku* aby sme sa po dlhom pracovnom dni naladili na ten príval radosti, ktorý sme očakávali zo zážitku z jedla a stretnutia s priateľmi. V pohári sme objavili ružový sekt od Petra Matyšáka. Jeho elegantná lososová farba a rozkotúlané perličky bubliniek určite dokázali opraviť dojem zo šedivého upršaného dňa. No a potom to už išlo akosi samo. Jedno jedlo za druhým a k nemu vždy dve vína. To preto aby si každý našiel svoju vlastnú cestu od jedla k vínu. 

Všimol som si že niektorí počuli meno vinárstva Dubovský & Grančič po prvýkrát. Áno všetko je raz po prvýkrát. Prvá facka od otca, prvý bozk od človeka, ktorý sa možno stane našim najbližším alebo aj prvá skúsenosť s vínom. Zweigeltrebe rose 2012 ktoré sme mali ako druhé víno v poradí, patrí k tým veciam v živote, ktoré by sme chceli v živote stretnúť viac krát. Pekne vyzreté, elegantne oblečené, s vystupovaním gentlemana, ktorý keď odíde zanechá veľmi dobrý dojem. Občas sa stane, že ho už nikdy viac neuvidíte. Rovnako ako toto dobré víno. Mňa aj napriek tomu hreje dobrý pocit, hoci sa k tomuto vínu už nikdy nebude dať vrátiť možem kedkoľvek zájsť k vinárovi, ktorý ho pripravil. A rozhodne u neho nájdem iné rovnako skvelé víno.

V horách na brehu lesa, kde každá noha neni bosa. Kde ratice svoj dupot slyšia, steblá trávy Modry ničia. Tam skvelý je hon na hrozno aj na kameň. 

pravdepodobne lepší opis terroiru kde sa urodilo tretie víno v poradí som zatiaľ nečítal. Feteasca Regala 2012 je obrazom modranského chotára a jeho tvorcu Fedora Malíka. Je trochu krehká, ale zato šťavnatá, svieža, voňavá, živá a životaschopná ... a áno kamienkovo - minerálna. 

V poradí štvorka v pohári je víno za ktoré by sa patrilo poďakovať jeho tvorcovi. Plné a bohaté Rulandské šedé 2012 od Vlada Majtana je ten typ vína, ktorý vás dostane pokojným a uváženým prejavom, múdrosťou s hlbokým sklonom k filozofovaniu (o ňom som písal v predchádzajúcom blogposte) 

Už som si zvykol, že za dobrým Portugalom modrým chodím do Suchej nad Parnou. Mám to šťastie, že si tam mám z čoho vyberať. Pre tento krát som sa rozhodol pre ročník 2011 z rodinnej pivnice Magula. Dobrý shot, ktorý bol vhodný hneď k dvom jedlám. Príjemné ovocné víno, ktoré sa v dreve cítilo veľmi dobre a dáva nám to najavo. Otvorené, priamočiare s elegantnými krivkami. 

Akousi malou okľukou som sa dostal k Mulleru Thurgau 2012 z pivnice Peter Chowaniec vo Svätom Jure. Po prvom dúšku toho vína som za tú okľuku veľmi vďačný. Ak sa ma budete pýtať prečo, mám jednoduchú odpoveď. K jeho vínam som sa dostal po dvojročnej prestávke a s potešením som zistil, že sú to oveľa lepšie vína. Tým samozrejme nechcem tvrdiť, že ma vína ktoré som chutnal naposledy nezaujali. Už vtedy boli veľmi dobré. 

Dvaja moji priatelia zo Žitavských viníc neďaleko Nitry sa spájajú s výrobou *zákuskov*. Takú prezývku občas dávame prírodne sladkým vínam - ľadovým, slamovým, bobuľovým výberom alebo botrytickým vínam. Málokto však vie, že len pred krátkym časom objavili čaro suchých vín a dokázali, že aj tento štýl vína im nie je cudzí. Cabernet Sauvignon 2011 je toho parádnym dôkazom. Veľké, bohaté, plné, dobre štrukturované a veľmi dlhé víno zostavené zo zrelého ovocia, ktoré dopĺňa široká škála ďalších vôní a chutí. Nechýba mu elegancia, jemnosť a šarm. Vynikajúci spoločník k steaku s chutney s červenej cibule. 

Ak ste v reštaurácii a prešli ste celé degustačné menu, záver určite patrí sladkému dezertu. Pre dokonalú súhru chuti jedla a vína siahnite po akomkoľvek sladkom víne. Tým myslím aj kategóriu polosladkých vín, ktorú zvyčajne z nejakého dôvodu vinomilci obchádzajú. Urobte presne to, čo sme urobili večer aj my. 

K sladkosti na koniec sme si vybrali Ilmer 2012 ružové polosladké víno z PD Mojmírovce. Tento ružový briliant pravdepodobne chytil za srdce aj najzarytejších odporcov vín so zvyškovým cukrom. Sviežosť a rozvážnosť, plnosť a jemnosť, charakter a noblesa a už nič viac k tomu vínu povedať netreba. Vynikajúca alternatíva k prírodne sladkým vínam pri ktorých vám nezhorkne slina na jazyku pri platení účtu. 

No a pohár na rozlúčku patril opäť ružovému sektu. Týmto výberom som chcel potvrdiť, že bubliny patria na každodenný stôl a potešenie z neho by sme si nikdy nemali upierať. Aj vďaka Sekt(u) 1933 zo Chateau Topolčianky sme umocnili radosť z večera. 

Ak ste náhodou dostali chut na podobné stretnutie, tu je ešte zopár fotografií za ktoré vďačím Martinovi, alebo mi pošlite email a podobné stretnutie pre vás veľmi rád zorganizujem.