Niektorí z nás poznajú ten pocit neistoty, bezradnosti, alebo opatrnosti, ktorý sa občas dostaví ak Vám niekto cudzí položí otázku a chce na ňu hneď odpoveď. Niektoré otázky sú naivné, iné zasa sofistikovane kvalifikované, inú kategóriu tvoria zákerné a provokujúce, ale všetky sú celkom iste legitímne. Nie vždy je to len zvedavosť, ktorá ženie ľudí aby Vám kládli otázky. Občas to býva aj snaha o uspokojenie vlastného ega, keď sa niekto má príliš rád. V tom prípade si buďte istý, že od Vás vôbec nečaká odpoveď. Pri víne sa to nám vinárom stáva veľmi často. Občas mám pocit, že prorokov je viac ako náboženstiev. Tak ako je tvorcov vína. Určite viac ako winemakerov. Veď to poznáte z vlastnej skúsenosti, futbal hrajú najlepšie mládenci za stolom s pollitrom piva a ministrom financií je pomaly každý, kto prečíta ráno kurzový lístok NBS.
Moja pani profesorka literatúry, si vždy myslela, že by som jej mohol spraviť veľkú radosť tým, že sa prihlásim na štúdium žurnalistiky, alebo estetiky, pretože ma všemožne podporovala v tom, aby som písal, písal a písal, pretože som sa dokázal vysporiadať s akýmkoľvek zadaním. Neviem či mi písanie išlo, ale ak to tvrdilo niekoľko ľudí okolo mňa, ktorí tomu rozumeli, ja som mal opačný pocit a zvolil som si inú profesiu. Enológiu. Enológia, ako som zistil neskôr, má veľmi blízko k filozofii, estetike a k umeniu vôbec. Takže až taký radikálny úlet to zase nebol. Na moje veľké prekvapenie som po čase zistil, že enológia, to nie je len veda o hrozne, víne a procesoch akými sa premieňa hroznová šťava na víno, ale že je to aj veľa rozprávania sa s milovníkmi vína. Denne Vás ľudia zahŕňajú otázkami a chcú sa dozvedieť všetko okolo vína. Občas mám z toho nádherného kolotoča záujmu pekný miš-maš. Veď je to ako na skúške. Máte na odpoveď len presne vymedzený čas. Ale najviac ma na tom všetkom fascinuje jedna vec. Čím viac idete k podstate, tým je viac nasledujúcich otázok. To Vás núti ďalej študovať, čím sa ten kolotoč spoznávania stáva obohacujúcejší. Často sa stáva, že ľudia bývajú sklamaní. Akoby mali iné očakávania. Ale našťastie všetko sa dá vysvetliť. Tak ako falošné ilúzie, či predsudky, alebo mýty. A to Vám poviem, tých je o víne viac ako dosť. Ale to by mohla byť skvelá téma pre ďalší článok.
Preto mám rád rozprávanie o víne. Ľudia totiž radi počúvajú ako sa formuje. Samozrejme pri tom vôbec netušia, ako sa popri tých rozhovoroch formujú aj oni. Ak znalci hovoria o víne ako o inteligenčnom fenoméne doby, tak celkom isto myslia aj na to, ako sa z laikov vo víne stávajú kultivovanejší a kultúrnejší ľudia. Posledných 15 rokov je toho dôkazom. Aj keď ja mám občas pocit, že toho vedia viac o vínach zo zahraničia, ako o vínach, ktoré sa narodili u suseda v pivnici. Ale na druhej strane začínam pozorovať, ako mnohí konečne objavili, že najlepšie víno, ktoré mohli v živote stretnúť je vo vedľajšej dedine. Iba tam nikdy nemali chuť a odvahu zájsť a spýtať sa, či im nedajú ochutnať. Mám dojem, že mnohí už prelízli všetko. Vína Starého aj Nového sveta. Občas keď sedím s kolegami vinármi, tak snívame o tom, aké by to bolo skvelé počuť niekde na zastávke električky ako sa ľudia medzi sebou zhovárajú a hovoria: „ My máme naozaj radi Slovenské víno.“
Od rozprávania je veľmi blízko k písaniu. Zrazu je vo vás tak veľa emócii a toľko nevypovedaných vecí, ktoré sa po čase nedajú udržať za zubami a vtedy prichádza na rad pero, alebo v tomto technologickom svete klávesnica kompu. Druhý hlas vám našepkáva a poháňa vás, aby ste si konečne sadli za stôl a to čo je vo vás, aby ste napísali na plochu. Keď je ten hlas dostatočne silný, tak jednoducho podľahnete.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára