Spoveď mladého vinára ... a takto nejako som vyrastol z plienok

Každý kto sa narodil v Malých Karpatoch sa narodil vo vinohradoch a tomu zvyčajne aj víno robí spoločnosť už od malička.  Môj otec vysadil s dedom prvých 120 koreňov viniča niekde na konci 70 rokov minulého storočia a o pár rokov neskôr k nim pribudlo ďalších 800 štepov.  Ja som došiel na hotové, ale škrabať som sa musel naučiť, tak ako každý v Malých Karpatoch. Poznáte to z vlastnej skúsenosti, ako nám všetci dospelí radi tvrdia, že nám mladým práca veľmi nevonia. Ja zase tvrdím to, že práca nám nesmrdí ani sa jej nevyhýbame. Len v porovnaní s inými ponukami, ktoré nám život v mladosti denne servíruje máme na ňu veľmi málo času. Sú aj príjemnejšie veci. Časom aj tak všetci prichádzame k rozumu ako naši rodičia a tých niekoľko šťastlivcov začne robiť zmysluplnú prácu, ktorá ich baví.

Keď som nastupoval na strednú vinohradnícko - vinársku školu v Modre, nemal som ani páru o tom čo by ma mohlo v živote baviť a čo by som chcel robiť. Na šťastie pre mňa nikdy nikto na mňa nerobil žiadny nátlak, aby ma presvedčil o tom ako by mala vyzerať moja budúcnosť.  Myslím si, že to bolo správne, pretože k presvedčeniu, že moja budúcnosť je víno som dospel postupne a sám som si ju vybral. Rozhodovali naozaj maličkosti, ktorých sa za posledných pár rokov nahromadilo neúrekom.

Pamätám si na príjemnú slávnosť AWC Vienna Gala Night v roku 2008 v impozantnej budove viedenskej radnice, kde si bol otec prevziať zlatú medailu za červené víno Alibernet 2006 Gold Line. Pohybovať sa vo svete vína sa mi začalo páčiť. Už som v ňom nevidel len tvrdú prácu vo vinici alebo v pivnici, ale aj možnosť veľa sa naučiť, stretávať sa a zhovárať sa s inými vinármi a mať radosť nielen zo svojho úspechu ale aj úspechu iných. Potešenie z vína v takej atmosfére by som doprial každému, kto sa chce naučiť rozumieť vinárom aj vínu.

Posledná skúsenosť, ktorá ma presvedčila, bola moja cesta do Južnej Afriky pred dvomi rokmi. Nepýtajte sa ma ako sa mi páčilo Kapské mesto. Určite je pekné. Oveľa viac si z cesty spomínam na vinohrady a vinárov, ktorých sme navštívili a na vína, ktoré sme ochutnali. Predovšetkým červené. Tie ma zaujali oveľa viac ako biele.  Tam som si povedal, že raz budem v rukách držať rovnaké ocenenie za víno ako môj otec na AWC Vienna.

Mojimi ústami zatiaľ neprešlo veľa vína a viem, že mám málo skúseností. Dôležité však je, že sa mám na koho obrátiť a aj to že sa môžem s mnohými ochotnými ľuďmi poradiť, čo si od samého začiatku nesmierne vážim.  Aj to málo vína, ktoré som ochutnal na mojich cestách ma inšpirovalo k tomu, aby som začal formovať svoju vlastnú víziu o tom, aké víno chcem vyrábať. Moji priatelia chcú dnes rozhodne piť aj iné víno ako pijú ich otcovia. Tak prečo im ho neponúknuť. Ja viem, že predstava zákazníka o víne vychádza z jeho predchádzajúcich skúseností a zvyklostí, ale tam kde nie je ponuka nebude ani dopyt. Preto sme doma takmer rok diskutovali o tom či je vhodný čas na to aby som urobil prvý pokus a realizoval vlastnú predstavu o červenom víne.  Verte mi, že to nebolo ani ľahké a už vôbec nie jednoduché. Koniec koncov raz je vždy po prvýkrát, čo bol posledný argument, na ktorý v rodine počúvli.

Rok 2010 mi priniesol dve veci. Na jar som sa začal starať o svoj vinohrad a na jeseň som nastúpil na Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre, s cieľom študovať vinárstvo a vinohradníctvo.  Môj vinohradnícky hon má 2,5ha, nachádza sa v katastri obce Dolné Orešany, volá sa Grefty a pestuje sa na ňom Cabernet Sauvignon. Korene sú mladé, majú ešte len 12 rokov a na jednom ha ich nájdete 4630 ks v spone 2,4 x 0,9 m. Prvé víno z nich už niekoľko mesiacov zreje v pivnici.

Text:  Marek Mikuš